Rétorika

Rétorika

Pojem rétorika pochádza z gréckeho slova rhesis=reč. Rétorika (reč) je od nepamäti súčasťou ľudského života rovnako ako napr. práca. Je to nástroj komunikácie, ktorý používame pri riešení problémov, sporov a iných udalostí. Hlavným cieľom rétoriky je zaujať poslucháčov svojim prejavom reči, ktorý využíva slohové postupy, (napr. výkladový hlavne pri didaktickej činnosti profesorov), štylistiku, filozofiu a iné vedné disciplíny.

Rétorika (veda o rozprávaní) má pôvod v starovekom Grécku, kde bola súčasťou verejného života. Bola považovaná za tvorivé umenie, ktoré sa prirovnávalo k básnictvu svojou krásou a pôsobivosťou slov. Vývoj antického rečníctva rozvíjali Sokrates, jeho žiak Platón, slávny Aristoteles a Demosthenos. Demosthenos patril medzi najviac zapálených rečníkov. Jeho prejavy a príhovory k ľudu boli až niekoľkohodinové, používal veľa gest a iných fyzických figúr. Aristoteles považoval rečníctvo za súčasť umenia a kultúry a až Platón ju začal považovať za ucelený systém, ktorý je dôležitý pre ľudskú spoločnosť. Vďaka (alebo žiaľ?) Platónovmu vyhláseniu sa stalo rečníctvo dôležitým pre politiku Grécka a neskôr aj ostatných štátov (ríš) po celom svete. Dôležitosť prejavu a slov sa zachovala dodnes, preto sa na vysokých postoch v politike nachádzajú ľudia so šikovným jazykom, výborným narábaním so slovami a mocou si verbálnou komunikáciou získať pozornosť občanov.

V rímskej rétorike sa aj v tomto ohľade prejavila helenizácia. Významným rečníkom bol Marcus Tullius Cicero, ktorý sa inšpiroval samotným Demosthenom. Za základné princípy správneho rečníctva považoval dobré  a výstižné argumenty, schopnosť zaujať a získať si poslucháčov, používanie správnych slovných spojení a dbanie na estetickosť celého prejavu. Medzi takéto princípy patrila napríklad gradácia a vtipné výstižné výroky. O sto rokov neskôr sa najväčším rétorom stredovekej rétoriky stal Marcus Fabius Quintilianus, ktorý spísal dvanásťzväzkové dielo o rétorike, jej princípoch a základoch.  Významnými rečníkmi boli aj Caesar, ktorý pútal krátkymi a výstižnými prejavmi a vynikal ako výborný vojenský rečník, a Seneca, ktorý taktiež uprednostňoval výstižnú a priezračnú reč, no sám uplatňoval pátos.

Z novovekej rétoriky bol v čase reformácie významným rečníkom Martin Luther. Vďaka svojej presvedčenosti a výborným jazykovým schopnostiam dokázal na stranu evanjelickej cirkvi prilákať obrovské množstvo veriacich ľudí. Významný bol aj politik, lekár a publicista Jean-Paul Marat, ktorý bol jedným z dôležitých členov radikálnej skupiny jakobínov. Vydával denník Priateľ ľudu, v ktorom presadzoval popravu kráľa a privŕženectvo teroru vo francúzskej revolúcii. Hlavný vodca jakobínov, Maximilián Robespierre, bol taktiež veľmi významným novovekým rečníkom. Odmietal ateizmus a bojoval za slobodu tlače, náboženstva a rovnosť francúzskych občanov. Presadzoval smrť Ľudovíta XVI. (rovnako ako Marat), čo sa mu podarilo a tak získal neobmedzenú moc. V tom období dal gilotínou popraviť nie len kráľa a jeho manželku, ale aj privŕžencov protivníckej strany. V spôsobe vlády pokračoval aj naďalej, až kým ho členovia Konventu nezvrhli a verejne popravili gilotínou. Georges Jacques Danton bol veľký rečník, advokát kráľovskej rady a právnik. Na začiatku francúzskej revolúcie bol ochotný spolupracovať s kráľom, no neskôr sa pridal na stranu Konvetnu, kde získal dôležité postavenie. V Konvete však po revolúcii nastala korupcia, na čo doplatil aj Danton a bol gilotínou popravený o niečo skôr, než Robbespierre.

Rétorika sa šírila aj na Slovensku, najmä vierozvestcami zo Solúna – Cyrilom a Metodom, ktorí šírili v pohanskej zemi kresťanstvo v staroslovienskom jazyku. Neskôr, v 18.-19. storočí boli významnými rečníkmi napríklad Bernolák, Fándly, Kollár, neskôr Štúr, Škultéty a Moyzes.

Správny rečník by mal mať účelnú kompozíciu prejavu, cieľ, primeranú, vyváženú a jasnú reč. Rečník má poznať sám seba, získať si publikum a dokázať narábať s odbornými znalosťami.