II. kapitola-1.časť

II. Kapitola

1. Časť

„Nič," odpoviem po chvíli a snažím sa, aby bol môj hlas pevný, čistý a silný. No znie skôr ako pokazené rádio.

David podíte ku mne a postaví sa vedľa mňa. Rukou ma chytí za zranené plece. Vydám priškrtený výkrik a do tela mi vystrelí mučivá bolesť. Nevládzem byť už ďalej pri vedomí.
Prebudím sa a v hlave mi duní. Pozerám sa na veľmi zaujímavý strop s tapetou galaxie. Jedna z planét slúži ako lampa, zrejme je to Slnko.

Keď sa idem posadiť, všimnem si, že rameno mám obviazané. Aj tak neviem, ako mi to pomôže, no ako zázrakom to zmierňuje bolesť. Posadím sa a rozhliadnem sa po izbe. Je tmavomodrá, ktorá prechádza až do čiernej, s jedným oknom a jednoduchým nábytkom. Pri posteli je písací stôl s počítačom. Veľmi pekná a zaujímavá izba.

Odhrniem periny a nohy položím na zem. Opatrne vstanem a vojdem do dverí, ktoré som si všimla až teraz.

Kúpeľňa je oproti izbe veľmi jednoduchá. Má vaňu, sprchový kút, záchod, umývadlo a veľké zrkadlo. Podídem ku nemu a neisto sa doň pozriem. Nespoznávam sa. Strapaté vlasy, kruhy pod očami, strhaný výraz. Toto nie som ja. Všimnem si tiež, ako mi priliehavé oblečenie obkresľuje postavu. Toto naozaj nie som ja.

Odvrátim sa od zrkadla a výjdem z kúpeľne. Ľahnem si do postele a po chvíli znova zaspím. Zobudím sa na krik, no to bol len hlas z môjho sna. Posadím sa a opriem sa o stenu. Rameno ma znova štípe a drví mi odhodlanie bojovať.

            Tentoraz tu už nie som sama. Začujem kroky a z kúpeľne výjde David. Nesprchoval sa a pristihnem sa pri tom, že som z toho, ktovieprečo, sklamaná.

            „Ahoj, ako sa cítiš ?“ opýta sa ma.

            „Dobre,“ odpoviem, lebo ho nemienim ničím zaťažovať a už vôbec nie mojim konfliktom s Drewom.

            „Neklam. Keď som sa ťa pýtal, čo sa ti stalo, odpovedala si mi, že nič. A klamala si mi. Máš vykĺbené rameno...a poriadne.“ Toto ma veľmi nepotešilo.

            „Nebudem sa ti sťažovať,“ odvrknem.

            „To nie, nebudeš, ako myslíš. Tak mi aspoň povedz, kde si sa tak šikovne dokaličila.“

            Nechcem mu klamať, no inak to nepôjde.

            „Spadla som. Šmykla som sa. Niekto rozlial v jedálni vodu,“ zaklamem a dúfam,že mi uverí. Chvíľu mlčí a ja už strácam nádej.

            „Nemehlo,“ zamrmle.

            Vydýchnem si. Zhltol to aj s navijakom.

            „Také nemehlá, ako si ty mi v tíme netreba. Dávaj si pozor. Ak sa taktop bude správať aj pri tréningoch, vyrazím ťa odtiaľ. Toto nie je výlet.“

            Jeho slová ma naštvú a musím si zahryznúť do jazyku, aby som mu nevykričala pravdu.

            „Jasné...pán dokonalý.“ Toto som si nemohla nechať ujsť. Aspoň ho trochu podpichnem.

            „Teraz už vypadni a nezavadzaj,“ povie a tvári sa, akoby prepočul moju poznámku.

            Obujem si tenisky a vstanem.

            „Ďakujem,“ zamrmlem, keď prechádzam okolo Davida von z miestnosti.

            Dvere za sebou pribuchnem a trhanou chôdzou mierim do izby, kde som sa prebudila dnes ráno. Stlačím kľučku a potisnem dvere.

            Všetky oči sa uprú na mňa. Sú to moji spolužiaci, trénujú so mnou. Nie sú tu všetci, no pohľad sa mi hneď pristaví na Drewovi. Čeľusť má napuchnutú a na tvári má zaschnutú krv. Nemôžem spať v jednej miestnosti s ním. Je schopný upáliť ma zaživa.

            Navzájom sa prebodávame pohľadmi, no kým ten jeho je výsmešný, môj je plný zlosti a nenávisti.

            Odvrátim sa a posadím sa na svoju posteľ. Dnes ma čaká ešte poobedňajší tréning a bojím sa, že to nezvládnem. Pohrávam sa s príveskom na retiazke a premýšľam. Musím sa ísť osprchovať. Nepokojne si hryziem peru. Na vankúši mám položený uterák. Schmatnem ho do zdravej ruky a už sa poberám preč.

            Kabínky spŕch sú oddelené a ja som im za to vďačná. Stojím pod dažďom teplej vody a sledujem, ako voda odplavuje špinu z môjho tela a vlasov. Niekoľko minút sa ani nepohnem, no potom sa rýchlo vydrhnem a umyjem si vlasy.

            Keď vyleziem zo sprchy, zakrútim sa do uteráka. Chcem sa obliecť, no moje oblečenie je špinavé a dotrhané. Zanadávam a oblečenie šmarím do koša na prádlo. Oblečiem si  len spodné prádlo.

            Vojdem späť do izby. Ostal tu len Drew, dvaja chlapci a dievča. Silnejšie si pritisnem uterák a kráčam ku svojej posteli. Posadím sa a šmátram pod posteľou. V pletenej krabici nájdem skoro také isté oblečenie, aké som predchvíľou odhodila do koša na prádlo, až na to, že miesto legín si vyberiem rifle. Zrejme im tu móda veľa nehovorí.

            Pomaly sa obliekam od pása nadol. Nedokázala by som sa vyzliecť pred nimi. A už vôbec nie pred Drewom. Legíny sú krátke, len po kolená, a odhaľujú mi lýtka plné modrín.

            Zložím si uterák a hľadám tričko. Kebyže som pod uterákom úplne nahá, nevyzlečiem sa tu.

            Postavím sa chrbtom k Drewovi a chlapcovi, s ktorým tak horlivo diskutuje. Keď sa chystám prevliecť si tričko cez hlavu, počujem, že rozhovor stíchol (počujem ticho, to je šialená veta!). Otočím sa a ocitnem sa zoči-voči Drewovi. Tričko mi vypadne z rúk. Hlupaňa ! vynadám si. Mohlo ma zakryť !

            Drew mi chvíľu hľadí do očí, no potom už pohľadom kĺže po mojom tele. Preglgnem. Dobre, musím to vybaviť rýchlo a bezbolestne, keďže ramenom mi myká od bolesti.

            Ruky spustím pozdĺž tela a prinútim Drewa pozrieť mi do očí. Jeho hadie oči ma prikovajú k zemi.

            „Možno by bola škoda zabiť ťa,“ zapradie.

            „Rýchlo si zmenil názor,“ odvrknem a neubránim sa znechutenej grimase, ktorá mi skriví tvár.

            „Lebo som ťa ešte nevidel...takto,“ povie a pritlačí ma o stenu. Je mi na zvracanie z toho, že ten sviniar je na mne pritisnutý a naše pery sú vzdialené len niekoľko centimetrov.

            „Vypadni odo mňa,“ zavrčím a celou silou ho odtisnem.