II. kapitola-3.časť

II. kapitola

3.časť – Nihr

Kým všetci rúčkujú cez rieku, sedím na tráve a premýšľam. Štve ma, ako sa David ku mne správa. Najprv ma pobozká a teraz na mňa vkuse len vrieska.

Postavím sa vedľa neho a spolu sledujeme preliezanie mojich neúspešných súperov.

„Prečo si na mňa taký hnusný ?“ opýtam sa bez akéhokoľvek náznaku emócií. Príliš dlho som čakala na možnosť položiť mu túto otázku.

„Som tréner. A keď nevieš urobiť jeden zdvyhák, čo odo mňa čakáš, pochvalu ?!“

„Keby si vedel, prečo ho neurobím,“ nevýrazne zamrmlem.

„Lebo si slabá a nemehlo,“ povie.

Jeho slová ma hlboko zasiahnu. Odvrátim sa a kráčam späť do budovy. Neobzerám sa, aj keď na mňa volá. Prečo sa vlastne urážam ? Veď má pravdu. V ramene ma pichne a myknem sa. Lenže mňa netrápi len rameno. Ide o Drewa. Najprv sa ma pokúšal zabiť a potom...na to slovo nedokážem ani pomyslieť.

Pomaly kráčam do našej spoločnej izby. Otvorím dvere a zvalím sa na posteľ. Až teraz si uvedomím, že keď som zaspala pri plote, bol podvečer, tak ako je možné, že je ešte deň a svieti slnko ? Zvláštne...no tu je až priveľa zvláštností. Neviem, ako zvládnem spať s Drewom v jednej izbe. Preglgnem. Vtedy sa kľučka pohne a dnu vojde dievča.

„Ahoj," pozdraví ma a sadne si na posteľ naľavo odo mňa. Má čierne vlasy, modré oči a olivovú pokožku. Pekná.

„Ahoj," bezvýrazne odpoviem a pozriem na ňu.

„Ty si Cynthia, však ?"

 „Áno. Prečo ?"

 „Len tak. Si dobrá. Vyhrala si," pochváli ma. Pokrčím plecami. To dievča sa mi páči. Možno si nakoniec nájdem kamarátku.

„Poznáš tu niekoho ?" opýtam sa nepriamo.

„Nemám kamarátky," odhalí ,kam smerujem.

„Môžeme ísť spolu na večeru," navrhnem, "a vlastne ani neviem, ako sa voláš," dodám po chvíli.

„Daniella, ale môžeš mi hovoriť Nihr," predstaví sa.

„Prečo Nihr ?" zaujímam sa cestou do jedálne.

„Vlastne neviem. Otec mi hovoril, že ma tak volala mama,keď som bola malá."

 Celú cestu sa ma pýta na môj život a ja jej ochotne porozprávam o svete, v ktorom som žila, v ktorom som mala rodinu a kamarátov a ktorý mi tak rýchlo vzali.

„Ach, si skúšaná osudom," povie súcitne a potľapká ma po pleci. Pridusene vykríknem.

„Čo ? Čo sa deje ?" pýta sa ma Nihr. „

Ale nič," zaklamem a pohodím druhou rukou. V jedálni sa snažím tváriť ľahostajne, no moje vlasy aj tak prilákajú až priveľa pozornosti. Bezmyšlienkovite chlípem polievku a očami skáčem z jedného človeka na druhého, až kým sa môj pohľad nepristaví na Davidovi. Je ku mne otočený chrbtom a tak sa na neho môžem bez zábran dívať. Sledujem časť jeho tetovania na krku a nebadane sa dotknem toho svojho. Pousmejem sa.

Z jedálne odchádzame ako prvé a rozprávajúc sa o všetkom možnom sa túlame po meste. Podľa rozprávania, Nihr mala ťažký život. Zomrela jej mama, keď bola malá a otec musel sedemnásť hodím pracovať, aby uživil ju a jej štyroch súrodencov. Veľa ráz Nihr musela predať niečo zo svojho skromného majetku, aby si mohli dovoliť aspoň chlieb. Keď ich už otec nevládal živiť, poslal Nihr sem, aby sa naučila bojovať. Keď bude pracovať ako ochrankyňa za plotom, pridelia jej byt a dostane vysoký plat. Bude sa môcť postarať o rodinu.

Neviem, čo jej mám na to povedať. Ja som bola smutná pre stratu rodiny, ale ona mala oveľa ťažší život.

„To mi je ľúto," vykokcem potichu.

„To je v poriadku. Keď skončím výcvik, dostanem peniaze na kúpu zbroje a uniforiem. Veľkú časť pošlem domov." Vyrazí mi dych. Nihr sa stala živiteľkou rodiny. Všetko posiela domov. Je to prekrásne a smutné.

Výjdeme von a sadneme si na lavičku. Konečne sa blíži, pre mňa dlho očakávaná noc. Sedíme na lavičke a potichu sledujeme, ako obloha tmavne a vychádzajú hviezdy. Nihr zazíva a prekríži si nohy.

„Pôjdem, som unavená," povie a vstane.

„Prídem o chvíľu," ubezpečujem ju, "dobrú noc." Nihr odchádza a ja osamiem.

            Vnímam vzdialené hlasy a šuchot krovia. Zakloním hlavu a vytrvalo hľadím na hviezdnatú oblohu. Pousmejem sa.

„Ale, ale, čo tu robíš tak sama ?" Zľaknem sa, že skoro z kože vyletím. Strhnem sa a pri tom prudkom pohybe ma pichne v ramene ostrá bolesť. Zasyčím a zazriem do tmy.

„Prečo mi nedáš pokoj ?!" zavrčím a pohľadom prebodávam siluetu Drewa predo mnou.

„Je krásna noc...a krásnu noc treba využiť," zašepká a priblíži sa ku mne. Cúvnem, no zakopnem a spadnem na lavičku. Preglgnem. Nikdy by som to pred nikým nepriznala, ale začínam sa ho báť. V ruke nahmatám rukoväť noža. Chladný kov vo mne prebudí bojovnosť.

„Ak urobíš ešte krok, zabijem ťa," výhražne zavrčím.

„Ale čo," zasmeje sa, no jeho smiech znie dosť nervózne. Posadí sa na mňa a z ruky mi vytrhne nôž. Urobil to za dve sekundy ! Snažím sa vytrhnúť sa mu, no kolenami mi silno zviera boky. Zanadávam.

„Ale no tak, nebráň sa," hovorí. Napľujem mu do tváre a uškrniem sa pri pohľade na jeho grimasu, keď si utiera tvár. Vymaním sa a bežím preč. Rozbehne sa za mnou. Je mi tesne za pätami. Zacítim na tričku jeho ruku a myknem sa. Chyba ! Tričko sa mi roztrhne na chrbte, no našťastie nie úplne. Kvalitné, pomyslím si ironicky. Vtedy o čosi zakopnem a spadnem. Prekotúľam sa ešte niekoľko metrov a zastanem. Drew ma znova pevne zovrie kolenami a stisne mi zranené rameno. Zvriesknem a do očí mi vbehnú slzy. Chce sa mi ďalej kričať od bolesti, no ovládnem sa.

„Prosím,prestaň..." zachripím.

„Ale urobíš,čo chcem," povie.

„Na to zabudni. Nevyspím sa s tebou !" skríknem. Drew ma plesne po tvári a siahne mi na tričko. Roztrhnutý rukáv si obkrúti okolo ruky a ešte silnejšie mi stisne rameno. Zavriem oči a prudko dýcham. Nemôžem mu to dovoliť, nemôžem, nemôžem...vtedy začujem kroky.

„Vypadni od nej."