Predurčená-I. kapitola
- Kapitola
- Časť
Cŕŕŕn ! Moje sny s Gideonom boli fuč. Rozlepila som oči a rukou šmátrala po nočnom stolíku. Pod ruku sa mi dostal mobil a ja som vypla budík. Zatvorila som oči a znovu som sa snažila spomenúť si na ten sen. No nedalo sa. Znechutene som sa posadila a pozerala sa von oknom. Bolo 8. Júna a rána bývali teplé a slnečné.
Vtedy do izby vtrhol môj bratranec Šoko a prerušil moje úvahy.
Šoko mal meter sedemdesiat päť, blonďavé vlasy a modré oči, vypracovanú postavu a cit pre módu. Chodí do druhého ročníka na športovom gymnáziu. Hrá za miestny futbalový tím a je tým takým typickým idolom všetkých dievčat.
„Čo je ?!“ vyletím na neho.
„Prepáč,“ ospravedlním sa po chvíli.
„Niekto tu vstal ľavou nohou,“ zamrmle Šoko.
„Ja som ešte nevstala vôbec,“ odvetím, „čo chceš ?“ znova zopakujem otázku, ale už miernejšie.
„Majo ešte nie je hore...nejdeš si so mnou zabehať ty ?“
Majo je môj druhý bratranec. Je rovnako vysoký ako Šoko, no má miernejšiu povahu. Má zelené oči a takmer čierne vlasy. Je skôr takým tichším chlapcom. Chodí do deviateho ročníka a je o rok starší, ako ja. Napriek tomu, že je tichý, je na škole veľmi obľúbený, píše články do školského časopisu a má úžasnú slovnú zásobu.
Chvíľu premýšľam nad Šokovou ponukou, no potom ju rázne zamietnem.
„Na to zabudni...“ prehodím, keď smerujem do kúpeľne.
„Ale no tak, Cyn,“ prehovára ma.
Otočím sa k nemu a nadvihnem jedno obočie. Šoko použije svoj okúzľujúci pohľad, ktorým balamutí dievčatám hlavy, no ja len pokrútim hlavou a usmejem sa. Na mňa jeho sladké rečičky a prosebné pohľady nezaberajú.
„Cyn,“ naďalej ma presviedča a hľadí mi priamo do očí.
„Dohodnem ti rande s Devem,“ povie.
Pri tom mene ma zamrazí a v bruchu sa mi rozletia motýle (Deve je Gideonova prezývka). Potom sa však zarazím.
„Čo ja s ním ?“ opýtam sa, no neznie to presvedčivo. Šoko sa zasmeje.
„No tak, Cyn, netvár sa, ako keby si to meno nikdy nepočula, viem, že ho miluješ,“ Šokove slová ma prilepia k podlahe a nie som schopná akéhokoľvek pohybu. Ani neviem ako, ruka mi vystrelí a schmatne Šokovo plece.
„Au, to bolí,“ zasyčí, keď mu ho stláčam.
Ak to niekomu povieš...“ vetu nedokončím a prejdem si ukazovákom po hrdle, „nepraj si ma.“ Dokončím.
„Dobre, dobre, sľubujem, len ma už pusti, lámeš mi kľúčnu kosť...“ pustím ho a Šoko sa narovná. Pokrúži ramenom a uškrnie sa.
„Ty máš silu, že by si mohla byť profesionálny vzpierač !“ prehodí.
„Pche, to určite...“ Šoko pokrčí ramenami.
„Cyn, nezabije ťa to...“ povie.
„Ale áno !“ zašomrem a vojdem do kúpeľne. Šoko sa pozerá, ako si čistím zuby a naďalej si ma premeriava. Keď už mám toho vážne po krk, vyhŕknem:
„Dobre, vyhral si !“ Šoko sa usmeje.
„ O päť minút vonku.“
Ja mu však úsmev neopätujem a kráčam späť do izby. Je trištvrte na sedem. Oblečiem si tričko a kraťasy a ponáhľam sa von. Nevýrazným „ahoj“ pozdravím tetu Helen a strýka Fila (taktiež prezývka, strýko sa volá Philip). Šoko ma netrpezlivo čaká pred domom a pohmkáva si akúsi melódiu. Znova nadvihnem obočie. On sa len zasmeje a pohodí rukou.
„Kam to bude tento krát ?“ opýtam sa a ironicky predstieram nadšenie.
„Okolo jazera,“ odvetí Šoko po chvíľke premýšľania.
„Behať ?!“ opýtam sa nesúhlasným tónom, „a čo tak korčuľovať ?“ Navrhnem s mizivou nádejou na úspech. Šoko premýšľa a ja nervózne poklopkávam nohou.
„Behať okolo polovice jazera...spokojná ?“
Prikývnem, aj keď ma beh veľmi nenadchne.