Predurčená-I. kapitola-3. časť
- Kapitola
3. časť - Gideon
Chodník sa rozšíril a so Šokom sa veľkou okľukou vraciame domov. Niekoľko žiakov už smeruje na zastávky a niekoľkí idú už aj do školy. Dnes bude obzvlášť teplo, keďže tabuľa ukazuje už 25°C.
Šoko mnou odrazu prudko zatrasie.
„Vidíš ?“ opýta sa ma, no ja netuším, o čom hovorí.
„Čo mám vidieť ?“ opýtam sa. Šoko vzychne.
„Ty si ma vôbec nepočúvala ?“ Previnilo sa usmejem.
„Prepáč,“ Šoko len pohodí rukou.
„Tým sa netráp...inak pozri tam,“ povie a nenápadne kývne hlavou pred nás.
Nadvihnem hlavu a...srdce sa mi na chvíľu zastaví a potom sa prudko rozbúcha. Čierne vlasy mu padajú do tváre, no aj tak mu nezakryjú jeho prekrásne modré oči. Oblečené má priliehavé tielko, cez ktoré m vidno jeho vypracované brucho. Tým, že má tielko, mu vidno aj bicepsy. Šortky má po kolená a odhaľujú mu lýtka. Obuté má bežné tenisky značky Adidas.
O niekoľko sekúnd k nám dobehne a ja určite vyzerám ako strašidlo. S tým už neurobím nič a zvrtnem sa na päte, aby som sa stretnutiu s Gideonom vyhla. Šoko ma však schmatne za plece a otočí.
„Pusť ma,“ zasyčím a myknem sa.
„Nie...ostaneš tu...“ povie, ale znie to ako príkaz, nie ako obyčajná veta.
Chvíľu sa snažím vytrhnúť z jeho pevného zovretia, no potom to vzdám a čakám.
Gideon zastane pred Šokom. Odhrnie si z čela vlasy a podá Šokovi ruku.
„Čau ! Rád ťa vidím behať,“ povie a zasmeje sa.
Má taký krásny hlas !
Keď Šokovi podáva ruku, pohľadom sa zastaví na mne. Po tele sa mi rozlieva horúčava, keď sa na mňa pozerá. Nakoniec to nevydržím a rozosmejem sa. Gideon sa zasmeje tiež a šoko na nás nechápavo hľadí.
„Mimochodom, toto je moja sesternica Cynthia. Cyn, toto je Gideon, môj bývali spoluhráč.“
Rozpačito si podáme ruky. Má pevný stisk, rovnako ako ja. V bruchu sa mi rozletia motýle a tlkot srdca musí počuť ešte aj on. A k tomu sa ešte prihlúplo smejem a červenám sa ako rak. Mínus 1000 bodov !
Vtedy začujem hlas a úsmev mi na tvári zamrzne, keď sa vedľa Gideona objaví moja úhlavná nepriateľka Nataly.
Má asi meter šesťdesiat, je to chudá blondína a má hnedé oči. A je to mrcha školy.
Keď ma uvidí, zamračí sa a pobozká Gideona. Nohy mi prirastú k betónu a jazyk mi zdrevenie. Gideon ju objíme a niečo sa ma pýta. Ja však vidím len pohybujúce sa pery, ktoré pred chvíľou pobozkali Nataly.
Šoko ma nenápadne štuchne a ja zatrasiem hlavou.
„Gid, miláčik, prečo si tu išiel ? Kvôli nim som musela toľko behať ? Veď tu je len Šoko a...ona,“ slovo ona doslova vypľuje.
„Neboj sa, Nataly, beh ti neublíži,“ poviem s predstieraným úsmevom, aj keď to vo mne vrie.
„Ani tebe by to neuškodilo, aj častejšie,“ uškrnie sa Nataly. Táto poznámka to vo mne rozprúdi na plné obrátky. Ruky zatnem do pästí a svaly sa mi napnú.
„Páni,“ začujem Gideona a potom na ramene cítim jeho ruku. „Posiluješ ?“ opýta sa ma a ja zabudnem na nenávisť. Jeho dotyk ma upokojí a znova sa mi po tele rozlieva horúčava.
„Keď mám čas,“ pokrčím plecami.
„Hej, ale má silu ako terminátor !“ povie Šoko.
Gideon sa usmeje a ja tiež.
„Vždy tak preháňa,“ poviem a pohodím rukou.
„No, podľa mňa nie,“ povie Gideon.
Usmeje sa a potom odstúpi. Tentoraz sa ja odvážim na niečo pre mňa úžasné. Chytím mu rameno. Pod rukou cítim obrysy svalov a zachvejem sa.
„Ty posiluješ často,“ nadhodím.
„To áno, tréner je prísny,“ odvetí s úsmevom. Plus 100 bodov !
Potom prehodí ešte niekoľko viet so Šokom a odíde aj s tou svojou maškarou preč.
Cestu domov ani nemuknem. Štve ma, že Gideon si už nemohol vybrať horšie dievča, ako je Nataly.
„Cyn, netráp sa tým,“ snaží sa ma upokojiť Šoko.
„Nemám sa tým trápiť ?! Vieš dobre, ako Nataly naznášam !“ Uvedomím si, že kričím.
„Prepáč, že na teba kričím...“ rýchlo dodám a myslím to úprimne. Šoko naozaj za nič nemôže, sneží sa ma len upokojiť.
Vtom však zastane a chytí ma za plecia tak, aby som sa mu dívala do očí.
„Cyn, pozri sa na mňa...“ Snažím sa všemožne vyhnúť jeho pohľadu, no nakoniec mu do očí pozriem.
„Cyn, si úžasné dievča, len si to neuvedomuješ. Ukáž Gideonovi, že ty si pre neho tá pravá a nedovoľ, aby mu balamutila hlavu Nataly.“ Prvý krát v živote počujem Šoka takto hovoriť, preto sa mimovoľne zasmejem. No jeho slová mi dodajú čosi, čo som potrebovala: potreba, že mi niekto rozumie.
„Ďakujem,“ povie a tuho ho objímem.
„Nemáš za čo. Veď vieš: si taká moja malá sestrička,“ povie a obaja sa zasmejeme.
Keď prídeme domov, je už pol ôsmej. Rýchlo do seba nahádžeme toasty. S plnými ústami sa náhlim do izby. Jediná výhoda našej školy je to, že nemusíme nosiť rovnošaty. Keby som mala nosiť dennodenne sukňu, asi by som sa zbláznila.
Rýchlo si oblečiem modré teplákové šortky, ktoré mi siahajú niečo nad kolená. Doladím to tričkom v podobnom odtieni. Keďže mám modré vlasy, musím sa krotiť a v experimentovaní s farbami musím byť opatrnejšia.