Predurčená-I. kapitola-7.časť

I. Kapitola

7. časť

Zobudím sa na dunenie v hlave. Otvorím oči. Dívam sa na obrovské koruny stromov. Zažmurkám a opriem sa na lakťoch. Lakte sa mi zarývajú do mäkkej pôdy. Zvedavo sa rozhliadnem okolo.

Na okolí sa rozprestiera les. Vysoké stromy siahajú do závratnej výšky a na oblapenie ich hrubých kmeňov by bolo treba najmenej päť ľudí. Lesom sa ozýva šum a spev vtákov. V diaľke počuť vlny narážajúce na vysoké skalnaté útesy.

Rozhliadnem sa okolo. Vedľa mňa leží Gideon, ktorý  je ešte vždy v bezvedomí. Priplazím sa k nemu a štuchnem do neho. Nič. Znova do neho štuchnem, no o čosi silnejšie. Viečka sa mu zachvejú a pomaly otvorí oči. Kým na mňa zaostruje, má ich prižmúrené, no keď sa mu videnie zostrí, doširoka ich otvorí a usmeje sa n mňa. Posadí sa a šúcha si hlavu. Obzerá sa okolo a jastrí do lesa.

„Kde to sme ?“ Otázka zostane visieť v tichu medzi nami. Obaja máme na mysli len tú jednu otázku, no ani jeden na ňu nepozná odpoveď.

Neodpovedám. Vstanem a oprášim sa. Také pekné šaty ! Gideon opatrne vstane  a po chvíli vykríkne. Rýchlo sa otočím a zachytím ho.

„Čo ti je ? Si v poriadku ?“ pýtam sa ustarostene.

„Hej, hej,“ pokyvuje hlavou a narovná sa, „asi som si narazil nohu,“ povie a vrášti čelo do bolestivej grimasy.

Podopriem ho a pomaly kráčame hustým lesom. Pod nohy sa nám pletú konáre a nekonečne dlhé, spletité liany, až má pocit, že blúdime v kruhoch. Asi po dvoch hodinách zastanem a opriem sa o strom.

„Nemá to cenu,“ povie a prekrížim si ruky.

Gideon nič nepovie. Chcem podísť k nemu, no zakopnem o lianu a spadnem. Pri páde si buchnem hlavu o hrubočizný a spráchnivený peň stromu a na hlavu sa mi zosypú piliny. Gideon ma chytí za ruku a pomôže mi vstať. Chvíľu sa striedavo díva na mňa a na lianu, o ktorú som zakopla a potom sa mu oči rozžiaria. Chytí lianu do rúk a začne ju namotávať, až kým mu v rukách neskončí jej koniec.

„Vieš, keď som pozeral dokument o prežití v akýchkoľvek podmienkach, bolo tam aj to, čo robiť, keď sa stratíš v lese. Ak nemáš špagát, použi lianu. Budeš ju nechávať za sebou a uvidíš, či ideš rovno. Ak sa začne stáčať, zistíš, že sa vychyľuješ z trasy.

Prekvapí ma jeho vynaliezavosť. Jeho nápad je skvelý a stále nevychádzam z údivu. Pomaly postupujeme lesom a Gideon sa v pravidelných časových intervaloch obzerá dozadu. Asi po hodine chôdze sa svah začne prudko zvažovať nadol a lianu už nepotrebujeme. Pomaly zostupujeme dole. V diaľke už intenzívnejšie počujem hukot morských vĺn v príboji. Deň výrazne pokročil a nás premáha únava. Les sa pomaly stráca a nahrádza ho hustý, krovinatý porast. Cezeň sa dostáva omnoho ťažšie. Tenké vetvičky ma nepríjemne šľahajú po tvári, rukách a po celom tele. Ostré tŕne nám na koži zanechávajú drobné krvavé ranky. Keď sa konečne prederieme cez nekonečné kry, všimneme si, že nám z oblečenia zostali len zdrapy a zdobia ich krvavé škvrny. Ďalej kráčame už len po tráve, ktorá tiež pomaly mizne a mení sa na piesok. Vzduch je slaný a teplý, no dýcha sa nám lepšie ako v lese. Vyzujem si tenisky. Piesok je ešte rozpálený a preto poskakujem z jednej nohy na druhú. Tenisky vezmem do rúk a rozbehnem sa ku moru. Vlasy mi poletujú okolo hlavy a z hrdla sa mi derie smiech. Bezdôvodne sa rozosmejem a tenisky hodím niekoľko metrov od vody. Cítim sa ako v inom svete (prakticky v inom svete aj som). Piesok mi pod nohami chladne a prsty sa mi doň zabárajú. Čakám, kým mi vlna oblizne ubolené nohy. Je príjemná, chladná, upokojujúca. Prsty sa mi zaboria hlbšie a ja sa cítim uvoľnená. Pozerám sa do diaľky na šíre more. Slnko zapadlo, no krvavočervená obloha budí dojem úsvitu. More ma svojou silou vťahuje dnu. Telom mi pulzuje energia. Každý nerv v mojom tele je nabitý energiou. V hlave mi hučí. Bezmyšlienkovite sa rozbehnem do vody. Bežím, až kým ma voda nestiahne. Rany ma zaštípu, no ja vnímam len pôžitok a uvoľnenie. Ponorím sa pod hladinu. Oči ma zaštípu, no ja ich z nepochopiteľného dôvodu nechám otvorené. Vidím len piesok a niekoľko osamotených pestrofarebných rýb. Som blízko pri brehu, tak nemôžem čakať zázraky. Piesok tu je drsnejší a ostrejší ako na brehu. Pod rukami cítim mušle a ostré kamienky. Keď ma pľúca začnú páliť, vynorím sa a nadýchnem sa teplého morského vzduchu. Chvíľu sa hojdám na vlnách a nechám sa nimi unášať. Sledujem krvavočervené nebo, ktoré sa pomaly mení a tmavne. Sem- tam mi pohľad skríži čajka. Na chrbte pocítim jemný náraz. Rukami nahmatám jemný piesok. Vlny ma doniesli späť na breh. Zostanem ležať a nechám hravé vlnky, nech mi obmývajú telo. Časť môjho tela sa pomaly zabára do chladného piesku, no neprekáža mi to.

Vtedy pocítim dotyk a otvorím oči. Gideon sedí vedľa mňa, no nohy do vody nenamočí. Keď sa ho mokrou rukou dotknem, stiahne sa. Vtedy mi svitne.

„Ty...nevieš plávať,“ hlesnem.

Gideon ticho sedí a prstami prehrabáva jemný piesok. Vyhýba sa pohľadu do mojich očí.

Vstanem a ponaťahujem sa. Gideon chvíľu váha, no potom ma objíme okolo pása. Aj keď som mokrá, mám dotrhané šaty, zlepené vlasy a krvavé rany, Gideon si ma bez váhania privinie k sebe. No nepobozká ma.

Začujem krik a dupot nôh. Odtiahnem sa od neho a otočím sa doľava. Ku nám beží drobná masa postáv. Všetky sú oblečené v čiernom a na chrbtoch sa im hojdajú puzdrá sa mečmi. Viac si nevšimnem, lebo ma čosi stiahne na zem. Potom už len pocítim tupý náraz a obostrie ma tma.