Predurčená-I. Kapitola-8.časť

1. Kapitola

8. časť

Zobudím sa. V hlave mi duní a chvíľu mi trvá, kým sa mi zdvojený obraz spojí do jedného.

„Je hore,“ začujem tlmený hlas.

Zažmurkám. Opriem sa na lakťoch. Vedľa postele sedí akýsi chlapec a so záujmom si ma prezerá. Má čierne rovné vlasy a takmer čierne oči. Oblečené ma tričko a obtiahnuté nohavice. Celé to tvorí akúsi čiernu kombinézu. V uchu má štyri náušnice a na krku tetovanie sibírskeho tigra. Pekný.

„Kde to som ?“ opýtam sa a obzerám sa po miestnosti. Je to veľká priestranná miestnosť s viacerými posteľami, no všetky sú prázdne. Steny sú krvavočervené a zdobia ich rôzne citáty a obrázky.

„Vitaj v Grandézzií,“ povie bez akýchkoľvek emócií.

Spustím nohy z postele. Opatrne sa postavím na nohy. Všimnem si, že neznámy na ,mňa zíza. Pozriem sa na seba. Oblečené mám priliehavé čierne tričko a voľné čierne tepláky. Prekrížim si ruky a k oknu. Vytiahnem žalúzie a zaostrím pohľad.

Predo mnou sa rozprestiera čosi neuveriteľné. Obrovské mrakodrapy siahajúce do závratných výšok, presklené fontány a zelené a parky. Mesto ako zo sna. Cesty sa kľukatia celým mestom a slnko sa odráža od lesklej čiernej budovy. Fascinujúce !

„Odkiaľ si prišla ?“ Trochu podskočím. Vôbec som nepočula, ako sa dostal za mňa.

„Z Košíc,“ poviem bez dlhého premýšľania.

„Z Košíc ? To je čo ?“ opýta sa. U nepochopiteľného dôvodu sa rozosmejem. On na mňa nechápavo hľadí. Potom mi svitne. Som v inom svete, tu Košice nepoznajú. Dosmejem sa a zvráštim čelo.

„Mesto. Také niečo ako toto. Lenže menšie a...kľudnejšie,“ poviem a usmejem sa na neho.

„Si z iného sveta, všakže ?“ opýta sa ma podozrievavo.

Prikývnem, no nič k tomu nedodám.

„Ako je možné, že na opustenom ostrove je také prekrásne mesto ? Prečo ste ma tresli po hlave ?“ Mám priveľa otázok.

„Je tu to jediné mesto. Grandézzia je aj jediné bezpečné miesto na ostrove. A musíš mať veľa odvahy, aby si sa túlala v lese, tobôž kúpala v mori,“ vysvetľuje mi.

„A to už prečo ?“ nechápem.

„Vo vašom svete nežijú znetvorení ? A morské príšery ?“ nechápavo na mňa hľadí.

„Nie...my sa v mori kúpeme,“ poviem a pohľad mu opätujem. Je to tu veľmi zaujímavé.

Neznámy si prekríži ruky a pozorne si ma premeriava. Neviem, čo hľadá, no jeho pohľad mi prekáža.

Vtedy ktosi zaklope a do izby vojde vysoká štíhla žena v priliehavých šatách s pomerne veľkým výstrihom. Rovné čierno-ružové vlasy ma stiahnuté do úhľadného uzla. Najviac ma však zaujme jej tetovanie okolo ľavého oka. Mám tam draka, ktorého začiatok tvorí roztvorená tlama okolo oka a koniec chvosta mizne v ebenových vlasoch.

„Prosím ťa, odíď,“ povie neznámemu hlbokým, trochu povýšeneckým hlasom. On bez zaváhania vyjde z izby a takmer nečujne pribuchne dvere.

„Ako sa voláš ? Vyzeráš ako jedna z nás,“ opýta sa ma žena a pozorne sa na mňa zahľadí.

„Cynthia...Cynthia Hernandez...“ váhavo sa predstavím a nedočkavo sa pohrávam sa lemom trička.

„Takže Cynthia...zaujímavé meno. Odkiaľ si prišla ?“

„Z Košíc...to nie je mesto z tohto sveta,“ podotknem.

„Viem, poznám to mesto,“ odpovie pokojne a usmeje sa.

„Naozaj ? Môžete ma dostať späť domov ?“ Som sebecká...myslím len na seba. Gideona by som tu predsa nenechala.

„Žiaľbohu, nie. Nikdy som neprišla na to, ako sa dá prechádzať medzi svetmi a pritom to študujem celý život. Budeš tu musieť zostať, kým na to neprídem. A budeš musieť podstúpiť výcvik,“ povie a tým mi zmarí nádeje o domove.

„Výcvik ? Aký ? A na čo ?“ nechápem.

„Cítim z teba akúsi moc. Neviem to presne definovať, ale si čímsi výnimočná. Každý človek s výnimočnými schopnosťami z Grandézzie musí podstúpiť povinný výcvik, aby nás bránili, keby zaútočili znetvorení s Pánom Temnôt alebo morské príšery. Aj keď nepochádzaš odtiaľto, zostať tu musíš a taktiež musíš podstúpiť ten výcvik. Bola by škoda mrhať tvojim talentom,“ odmlčí sa.

Neviem, odkiaľ berie presvedčenie, že mám nejaký talent. Ja mám talent akurát na problémy. Nie som nadšená z toho, že sa musím podriaďovať a pocit, že tu musím zostať je frustrujúci. Dám to patrične najavo, no ona mi len povie, že David ma odprevadí za ostatnými. Akurát sa chcem opýtať na Gideona, no žena odíde rovnako bleskovo ako prišla.

Namrzene buchnem päsťami do dverí a zavrčím.

Vtedy sa otvoria dvere a takmer s nimi dostanem po ústach.

„Šetri si sily,“ povie ten neznámy, zrejme to je David.

„Som ich tréner. A tým pádom aj tvoj,“ oboznámi ma, „najprv ti však nájdeme niečo poriadne na oblečenie.“

Vojde dnu a spod mojej postele vytiahne čierny komplet. Farba ma nepoteší, no nič iné mi nezostáva. Bez opýtania sa začnem obliekať. David na mňa hľadí. Nech hľadí ! Opatrne si oblečiem dlhé obtiahnuté nohavice z latexového materiálu pripomínajúce legíny. Potom si vyzlečiem moje tričko (ktoré mi mimochodom dali oni) a oblečiem si to „predpísané“. Má pomerne veľký výstrih a tak si ho trochu vytiahnem.

„To ťa neučili, že keď sa niekto prezlieka, máš sa pratať ?“ nenechám si pre seba uštipačnú poznámku, no neubránim sa úškrnu.

„Nepožiadala si ma o to. A také pravidlo neexistuje,“ pousmeje sa, no potom znova nasí kamennú masku.

Chcem čosi odvrknúť, no David sa zvrtne na päte a odchádza. Idem za ním. Vedie ma cez dlhú chodbu ku obrovskej vnútornej fontáne. Potom zabočíme doľava a cez veľké presklené dvere rozoznávam čosi ako telocvičňu, až na to, že steny sú zo skla.

„Prečo je tu všetko zo skla ?“ opýtam sa. Tá otázka ma hryzie, odkedy som sa tu objavila.

„Šetrí to energiu, keďže cezeň prechádza svetlo. A každý vidí, ako tréningy prebiehajú,“ vysvetlí mi David a usmeje sa.

„Je nepriestrelné ?“

„Samozrejme,“ odpovedá, ako by to bola tá najsamozrejmejšia vec na svete.

Viac sa nepýtam a už bez slova ho nasledujem. Vojdeme do telocvične. Všetci sa rozprávajú v menších skupinkách. Keď vojde David, stíchnu a premeriavajú si ma. Zodvihnem ruku a s neistým úsmevom zamávam. Nikto ani okom nemihne a ja znervózniem.

„Tak, vezmite si nože a ide sa trénovať !“ zavelí David.

Vyberiem si krajný terč. Na stolíku vedľa je asi tucet nožov. Terč je dosť ďaleko, asi pätnásť -dvadsať metrov. Odrazu sa sklená stena, na ktorej sú terče, zachveje a zmení sa na drevenú.

Nadvihnem obočie a prvý nôž poťažkám v ruke. Kútikom oka vidím mojich spolucvičiteľov. Len málo ráz sa im podarí trafiť terč. Zrejme na tom nebudem lepšie.

Natiahnem ruku dozadu a čepeľ uchopím v prstoch. Potom celou silou hodím nôž. Počas letu sa točí a tak predpokladám, že terč minie. Zaborí sa do posledného kruhu terča až po rukoväť. Pousmejem sa.

„Výborne,“ nadskočím od ľaku, keď za sebou počujem Davidov hlas. Potľapká ma po pleci a kráča späť.

Nasledujúcu hodinu hádžem nože na terč oveľa rýchlejšie a precíznejšie ako na začiatku. Niekoľko ich už aj trafilo stred terča. Po skončení cvičenia ma v pravej ruke pichá bolesť. Trošku ňou pokrúžim, no len si to zhorším. Prestanem sa sústrediť na svoju bolesť a zaostrím na Davida. Keď mi pozrie do očí, odvrátim pohľad. Nevadí mi jeho pohľad, no napriek tomu, keď sa mi pozerá do očí, cítim sa, akoby mi videl až do duše.

David nám povie, že ideme bojovať proti sebe. Nemám z toho dobrý pocit. Chodila som dva roky na zmiešané bojové umenia, no bolo to už dávno.

Mám nastúpiť proti vysokému hnedovlasému chlapcovi. Nemám najmenšiu šancu. Mám sa biť hneď ako prvá. Pomaly kráčam do stredu telocvične. Preglgnem a zaujmem bojový postoj. Chlapec sa pochechtáva a to ma navnadí tak, aby som mu dala poriadnu nakladačku.

Skočím dopredu a jedným dokonalým švihom mu podrazím nohy (toto ma naučil Šoko). Zloží sa na zem. Keď sa postaví, vrazím mu päsťou do brucha a vyrazím mu dych. Keď sa mu chystám kopnúť do hlavy, chytí mi nohu, potiahne a hodí ma o zem. Tvrdo narazím na podlahu. Kopne ma do rebier a mne do tela vystrelí tupá bolesť. Keď sa chystá na ďalší úder, rýchlo sa odkotúľam z dráhy úderu a postavím sa. Ťažko dýcham a hľadím na neho nenávistnejšie ako na Nataly. Päsťou mu vrazím do tváre. Z nosa sa mu vyrinie krv a padne na zem. Čakám, či zaútočí, no nevstane a zakloní hlavu, aby mu krvácanie ustalo.

„Stačí, Cynthia vyhrala,“ povie David.

Poteším sa a usmejem sa.

Keď sa poberám sadnúť si na lavičku, chlapec s ktorým som bojovala n mňa skočí. Chytí ma pod krk a pritlačí ma o stenu. Neviem dýchať a pred očami sa mi tvoria farebné hviezdičky.

„Pusť ma...“ zachripím.

Vtedy ho David odo mňa odtiahne a dvoma údermi ho zloží na zem.

„Čo si to dovoľuješ ?!“ skríkne a znova ho kopne, „si v pohode, Cyn ?“ opýta sa ma súcitne a ja som celá šťastná, že ON mi povedal „Cyn“.

„Ale áno...“ zašepkám. Potľapká ma po pleci a usmeje sa.