Predurčená-I.kapitola-9.časť

1. Kapitola

9. časť

David ma pustil z tréningu skôr a tak som sa rozhodla zájsť do mesta.

Kráčam po meste a kochám sa vysokými budovami a čistotou celého mesta. Trávnik v parku je úhľadne pokosený a v celom meste by ste nenašli jeden povaľujúci sa papierik alebo iný odpad.

Fúka jemný vetrík. Je horúco a vzduch nad asfaltom sa vlní. V čiernom oblečení mi je horúco, aj keď mám len tričko a tenké obtiahnuté nohavice.

Už včera som si na krk dala vytetovať rovnakého sibírskeho tigra, akého má David. Fascinovalo ma. Som prekvapená, ako rýchlo sa mi zahojilo. Toto mesto je naozaj veľmi zvláštne, no fascinuje ma.

Zastavím sa v parku a posadím sa na sklený obrubník fontány. Na tvár mi dopadajú drobné kvapôčky a osviežujú mi rozpálenú pokožku. Nachvíľu zatvorím oči a vnímam okolie len sluchom a čuchom. Počujem vánok, ako sa pohráva s trávou a cítim vôňu zo vzdialenej pekárne, ktorú prináša už spomínaný vetrík.

Nohy ponorím do studenej vody a uvoľnene si vydýchnem. Studená voda na bodá do kože, no napriek tomu nohy nevytiahnem. Očami prechádzam po parku. Všade je pokoj a poriadok, ľudia sedia, zhovárajú sa, alebo si robia piknik. Je tu až podozrivé ticho.

Vtedy si spomeniem na Gideona. Ktovie, kde sa teraz nachádza. Cítim sa sebecky, že ma to nenapadlo už skôr. Vytiahnem nohy z fontány, trochu ich osuším a už sa náhlim späť do budovy. Trvá mi takmer hodinu kým nájdem kanceláriu ženy, ktorá ma ráno privítala. Som taká rozrušená, že ani nezaklopem a vtrhnem dnu. Žena sedí za stolom a usilovne ťuká do klávesnice. Ani o mňa nezavadí pohľadom.

„Hej, vy,“ začnem zostra a je mi ukradnuté, že ani netuším, ako sa volá.

„Môžeš ma volať Lynn,“ povie, no nepozrie sa n mňa.

„Čo sa stalo s Gideonom ?“ ignorujem jej predstavenie.

Žena konečne ku mne zdvihne zlatohnedé oči a uprie na mňa vážny pohľad.

„Gideon sa stratil...to bol ten tvoj kamarát, však ?“

„Čože ?! Veď bol so mnou !“ nechápem.

„Ušiel, keď sme vás prevážali sem,“ odpovie Lynn.

A ja som sa karhala za to, že som sebecká ! To on ušiel bezo mňa ! Päsťou buchnem po stole a nahnevane sa začnem prechádzať po miestnosti. Keď sa nad tým tak zamýšľam, nie som si istá, či ho ešte vôbec ľúbim. Predtým, ako ma pobozkal, boli moje city k nemu vášnivé a teraz...akoby pominuli.

„Ušiel sám...opustil ma ten...“ vetu nedokončím a v mysli mu prisudzujem všetky nadávky, ktoré mi napadnú. Ako som len mohla byť taká hlúpa ?

„Nenávidím ho,“ Lynn ma zamyslene pozoruje.

„Cynthia, vidieť a cítiť znamená existovať, myslieť znamená žiť,“ odrecituje mi.

Ten citát poznám. Shakespeare. Lynn nepriamo naráža na moju hlúposť. Ľúbila som ho, no bola som hlúpa, že som mu bezdôvodne verila. Vysmieva sa mi ! A nech...má pravdu.

„Narážate na moju hlúposť, však ?“

„Nie, len konštatujem fakty,“ odpovie a prepletie si prsty. Ruky zloží do lona a znova na mňa pozrie.

„Odkiaľ vlastne o nás viete ?“ 

„To teraz nie je dôležité...“ odpovie pokojne a vyrovnane, no ja zacítim vychýlenie jej hlasu. Vyviedlo ju to. Pohodím rukou. Opýtam sa na to inokedy.

„Musím ho zachrániť, nech je kdekoľvek. Za to, že on je sebecký a ušiel sám, ja taká nie som...“ poviem.

Lynn očividne moje slová prekvapia.

„To ti nemôžem dovoliť. Až keď dokončíš výcvik, aj to len keď ho skončíš dobre, na vrchných pozíciach. Potom o tom popremýšam.“

„Keby som chcela, môžem odísť hneď teraz,“ odvrknem.

„Ale ty neodídeš.“

„Ako to viete ?“ opýtam sa, aj keď viem, že má pravdu.

„Viem to. A teraz sa sústreď na výcvik. Musíš skončiť niekde na prvých troch priečkach, inak ťa nikam nepustím,“ povie.

Hlava mi ide prasknúť.

„Akú mám šancu proti tým, ktorí to trénujú celý život ? Naozaj si myslíte, že neodídem ? Tak adios !“ poviem a zvrtnem sa na päte.

Nahnevane vypochodujem z kancelárie a dvere za sebou zatresnem najsilnejšie, ako vládzem. Drevo v pántoch trochu zapuká, no ostanú na mieste. Vyberiem si jednu z chodieb. Ani neviem kam vedie, no netrápi ma to.