Predurčená-Prológ

PROLÓG

Bežala dole schodmi. Temné steny jej naháňali strach. Znetvorení jej boli v pätách. Zabočila do najbližšej chodby. Ostré bodce na stenách sa jej zaryli do kože. Bola v pasci. Začula beh a volanie znetvorených. Ich odporný jazyk jej pílil uši. Čakala, kedy uvidí ich znetvorené tváre a pozrie im do ich temných očí, ktoré boli staršie než sám svet. Čakala ju bolestná smrť. Prudko dýchala. Na bosé nohy jej kvapkala krv z predlaktia. Na ľavom oku mala monokel a na ľavú nohu krívala. Zubami si zahryzla do ďasna. Pocítila kovovú chuť krvi. Po krku jej stekal pot. Nervózne si oblizla popraskané pery a čakala na nájazd znetvorených. Vtedy pocítila závan vzduchu a pozrela sa hore. Zasmiala sa a zacítila v sebe novú energiu. Energicky sa chytila prvého bodca a začala sa šplhať nahor. Keď sa dotýkala piateho bodca, začula zospodu rev znetvorených. Provokovala ich jej krv. Keď jej v ušiach zaľahlo z neprestajného škrekotu a sykotu netvorov, šplhala ešte rýchlejšie. Už len niekoľko metrov a bude na slobode, hovorila si v duchu. Chytila sa posledného bodca, no nebolo treba. Čiasi mocná ruka ju zdrapila za krk a vytiahla hore. Dívala sa na zem. Nemal nohy a čierny plášť sa mu strácal asi dvadsať centimetrov nad zemou. Pomaly dvíhala hlavu. Na tvár mu vrhala tieň kapucňa, ktorú mal na hlave.

„Takže sssi predsssa len prišššla,“ zasyčal jej do ucha. Strácala kyslík. Vnímala chlad a okolie okolo seba. Jeho ľadová ruka jej zvierala hrdlo a vzduchom sa šíril pach smrti. Z Čiernych Hradieb za ňou sálala horúčava. Bola zmetená. Nočná obloha bola bez jedinej hviezdy a Mesiac žiaril ako veľká guľa. Spln. Chytali ju mdloby. Začula sykot znetvorených.

„Para ssse lam i lesssoba,“ zasyčal netvor za ňou ona pocítila závan síry. Starodávny jazyk. Ovláda ho pomerne dobre.

„Se lavinie elewes vanura, vah šruiken se lavinie el shachelr !“ zvolala. Oblohu preťal blesk a prudko sa rozpršalo. Netvory zasyčali, ale On sa ani nepohol.

„Odvážžne ssslová volíššš, odvážžne,“ povedal. Stisk povolil a tak sa mohla aspoň nadýchnuť.

„Ale ani tie kliatbu nezzlomia !“ zvolal svojim odporným hlasom a svojimi kostnatými prstami jej stlačil hrdlo. Vtedy pocítila bolesť medzi lopatkami. Vykríkla. Bolesť jej vystrelila do tela všetkými smermi. Znova sa zablyslo. O lopatku sa jej šuchlo čosi kovové. Pocítila, ako jej po tele stekajú pramene krvi. Počula ich padanie na zem, cítila ich vôňu a cítila aj ako sa riedia s dažďovou vodou. Jazva v tvare blesku sa jej prudko rozžiarila. Potom ju obostrela tma...