Predurčená-I. kapitola-2. časť

1. Kapitola

2. Časť - Les

                Klusom sa pomaly vzďaľujeme od domu. Vnímam skôr okolie, ako to, čo mi rozpráva Šoko. Vánok pohojdával vetvičkami mohutných dubov a navôkol sa ozýva veselé trilkovanie vtákov. Vnímam horúčavu sálajúcu z betónu. Nikde nepočuť hukot dopravných prostriedkov a vzduch je presýtený vôňou začínajúceho leta.

                Šoko zabočí na vychodenú cestičku do lesa a ja ho bez slova nasledujem. Takto bežíme niekoľko minút. Obrovské stromy sa skláňajú nad cestičkou, akoby ju chceli chrániť.

                Vybehneme na čistinku a Šoko zastane. Niekoľko minút vdychujeme čerstvý lesný vzduch.

                „Nechcel si ísť okolo jazera ?“ opýtam sa neurčito.

                Chcel, ale toto je kúzelné miesto. Je tu prekrásne. Ticho...“ povie a posadí sa ku jednému zo stromov.

                Posadím sa vedľa neho do mäkkého machu. Na dotyk je príjemný, jemný ako perie a mäkký ako najmäkšie kreslo. Na chvíľu zabudnem na okolitý svet a vnímam len veci, takmer nepostrádateľné, ktoré by obyčajný človek necítil. No ja áno.

                Pozriem sa na Šoka. „Cítiš to ?“

                Šoko na mňa nechápavo pozrie.

                „Tie kvapôčky ros na pokožke, ako sa hýbe vzduch...“ poviem .

                Šoko sa zamračí a neodpovedá, len pokrúti hlavou. Našpúlim pery a opriem sa o lakte.

                Celých dvadsať minút sme úplne ticho. Les hýri životom a ja ho vnímam na celom tele. Dokonalé ticho preruší Šoko, keď vstáva.

                „Už musíme ísť,“ povie a podá mi ruku.

                Ja ju príjmem  a vstanem. Späť sa vraciame chôdzou. Som úplne uvoľnená a usmievam sa. Výjdeme z lesa a kráčame po úzkom chodníku domov...