I.kapitola-10.časť

1. Kapitola

10. časť

                Až keď ma začnú páliť pľúca, uvedomím si, že už dlhšiu dobu behám. Zastanem a klesnem na kolená. Je mi na zvracanie a točí sa mi hlava. Neviem chytiť dych a netuším, kde som. Keď konečne nedýcham ako ťažný kôň s betónovým sedlom, posadím sa a rozhliadnem sa naokolo. Predo mnou sa rozprestiera široká trávnatá plocha. Mesto som nechala ďaleko za sebou. Zbadám budovu, odkiaľ som vyšla, no je to len jedna z nespočetných kociek a kvádrov mesta.

Otočím hlavu a zaostrím pred seba. Uvidím plot. Vstanem a pomaly k nemu kráčam. Keď som od neho asi dva metre, ľahnem si na trávu a zahľadím sa na nebo. Som spotená a je mi horúco. Vytiahnem si tričko a pokrčím nohy. Cítim, ako mi slnko vysúša pokožku na bruchu a na krku.

Prudko otvorím oči. Obloha nabrala krvavočervený nádych. Ako som mohla zaspať ? A tak dlho ? Posadím sa a pošúcham si zátylok.

„Keď si nabudúce dáš šlofíka, tak nie tak blízko plotu,“ začujem za sebou hlas. Prestrašene sa vyšvihnem na nohy, no keď zbadám Davida, uvoľním sa.

„Je plný elektrickej energie,“ povie.

„Ty by si sa tiež mohol ozvať normálne a nie tak, že z kože vyletím,“ odvrknem a a prektížim si ruky.

„Dobre beháš,“ povie a tvári sa, že prepočul moju uštipačnú poznámku. V kútiku duše ma to naštve.

„Ako si sa tu objavil ?“ ignorujem jeho pochvalu.

„Zvyknem tu chodiť. A prekvapilo ma, keď som ťa tu našiel. Ľudia sa boja chodiť blízko ku plotu.“

Podíte ku mne. Ja tak blízko, že na tvári cítim jeho teplý dych. Mimovoľne sa usmejem a dúfam, že nevidí ako sa červenám.

Keď sa odvráti, cítim sa takmer sklamane. Čom mi šibe ? Potrasiem hlavou. Spamätaj sa ! Karhám sa vduchu.

Znova sa na neho pozriem. Zachádzajúce slnko mu na tvár vrhá strašidelné tiene. Nebojím sa ho, no aj tak vyzerá desivo. Vlasy mu padajú do tváre a modré oči majú nádych čiernej. Čierne obtiahnuté tričko mu obkresľuje telo a vidím, ako sa mu dvíha hruď, keď dýcha. Dlhé voľné šuštiakové nohavice mu zakrývajú športové tenisky. Nechápem, ako si ho môžem tak detailne všímať. Zatrasiem hlavou a tým pritiahnem Davidovu pozornosť.

„Čo je ?“ opýta sa ma a trochu znervóznie.

„Nič,“ odpoviem, no neznie to presvedčivo. Som rada, že David to už ďalej nerozvádza.

„A...čo tu teraz budeme robiť ?“ opýtam sa, aby som prerušila nepríjemné ticho.

„Mali by sme sa vrátiť,“ odvetí, „zmeškáme večeru a voľno,“ uškrnie sa a zvrtne sa na odchod.

Pomaly sa vyberiem za ním. Kráča vystreto. Jeho dokonalá chôdza mi vženie na telo zimomriavky. Dobehnem ho.

„Čo je ? Prečo sa so mnou nebavíš ? Čo som ti urobila ?“

David mi chytí tvár do dlaní a pobozká ma. Neviem, kde nájdem chuť a odvahu mu bozky opätovať. Po tele sa mi rozlieva teplo a...túžba. Keď na krku zacítim jeho jemné pery, naskočia mi zimomriavky. Potom sa odo mňa odrazu odtiahne a ja mám pocit, akoby mi niekto odsekol pravú ruku.

David si prehrabne vlasy a začne sa nervózne prechádzať. Ja stojím ako omráčená a miešajú sa vo mne pocity. Radosť. Hnev. Túžba. Hnev. Prekvapenie. Hnev.

Naprázdno otvorím ústa, no nevydám ani hlások.

Rozhodnem sa to príliš neriešiť. Bez slova sa dostaneme až do budovy. Neviem, kam ma vedie, no idem za ním. Po chvíli dôjdeme do veľkej jedálne. Je takmer plná.

Keď vojdem, takmer všetky oči sa uprú na mňa. S modrými vlasmi asi príliš nezapadám, usmejem sa vduchu. Vezmem si tácku. Položím si na ňu kusisko torty a pomarančovú šťavu. Myšlienky mi prúdia hlavou rýchlosťou svetla a preto okolie príliš nevnímam.

Až po čase si uvedomím, že sedím pri prázdnom stole a vidličkou pichám do torty. Očami blúdim po jedálni. Keď sa mi pohľad pristaví na chlapcovi, ktorého som dnes zmlátila, zamrazí ma a radšej sa rýchlo odvrátim. Systematicky jem tortu. Odkrojím, naberiem, zjem, odkrojím, naberiem, zjem...

Keď sa chystám dojesť posledný kúsok torty, akosi sa zotmie. Pustím vidličku a otočím sa. Tieň vrhá on – chlapec, ktorého som dnes zmlátila, tuším ho ktosi oslovil Drew.

Postavím sa a zatnem ruky do pästí, aby nevidel, ako sa mi trasú ruky. Som dosť vysoká, no aj tak pri ňom vyzerám malá a slabá. Bojovne vystrčím bradu a zazriem na neho.

„Čo chceš ?!“ vyletím na neho tónom, akým som nechcela.

„Nedovoľuješ si priveľa ?“ zasmeje sa.

„Neodpovedal si mi,“ poviem už pokojnejšie.

„Chcem teba, zlatko...“ povie a pritlačí ma o stenu, „...vypadni odtiaľto, inak ma spoznáš z tej horšej strany,“ zasyčí mi do ucha a prstami mi zviera rameno.

„Nonono, robíš to zle,“ poviem mu a pre zmenu mu rameno stlačím ja.

Drew sa zloží na kolená. Snažil sa predviesť, ako ma zloží dvoma prstami, no bol to len trik – nemá šajnu, ako sa to robí.

„Takto sa to robí, zlatko,“ skloním sa k nemu a zašepkám mu do ucha uštipačnú poznámku.

Otočím sa na odchod a prechádzam úplne tichou jedálňou. Našľapujem ticho, no napriek tomu moje kroky dunia ako zemetrasenie.

Keď som už len niekoľko krokov od dverí, Drew sa na mňa vrhne a pritlačí ma o dlaždice. Buchnem si o ne hlavu a na moment ma ochromí tupá bolesť.

 Podarí sa mi otočiť na chrbát, no Drew mi pevne zovrie ramená. Na tvári cítim jeho dych, no je mi to nepríjemné. V jedálni je ticho a zrejme to vyzerá čudne, keď leží na mne.

„Zlez zo mňa,“ zavrčím, no nemôžem sa pohnúť.

Drew sa uškrnie a ešte viac mi ramená pritlačí o podlahu.

„Donúť ma,“ uškrnie sa a nohami mi tuho zovrie telo.

Uvoľním svaly a pomaly dýcham. Musím ho zmiasť. Keď cítim, že trochu povolil zovretie, vytrhnem si ruky a prekotúľam sa nabok. Snažím sa vstať rýchlo a svižne, no Drew je rýchlejší a päsťou mi mieri na tvár. Úderu sa vyhnem len o chlp, no päsť ma aj tak celou silou trafí do ramena. Zvýsknem a hodí ma dozadu. V ramene mi pulzuje bolesť a pri čo len najmenšom pohybe sa cítim, akoby mi doň pichali nože. Prudko dýcham a omračuje ma bolesť. Napriek tomu sa postavím na nohy a vyštartujem na neho. Päsťou mu vrazím do brucha a kopnem ho medzi nohy. Drew vydá priškrtený výkrik a klesne na kolená. Chytím ho za bradu a prinútim, aby mi pozrel do očí.

„Ty špina,“ zavrčí a zakašle.

Vrazím mu päsťou do líca. Úder ho hodí napravo. Prevalí sa na chrbát a prudko dýcha. Z úst mu steká pramienok krvi, no nie som si istá, či som mu vybila nejaký zub.

Pomaly odkrivkám z jedálne. Zatúlam sa do širokej chodby plnej ľudí a nájdem odtiaľ nejakú bočnú uličku. Zabočím do nej. Opriem sa o stenu a zošuchnem sa na zem. Prerývane dýcham a pri pohybe ramenom sa mi pred očami objavujú farebné hviezdičky. Hryziem si peru a premáham plač. Čo som decko ?! Nerev ! hovorím si vduchu.

„Cynthia ?“ začujem hlas. Patrí Davidovi.

Nakloním hlavu doľava. Stojí tam a hľadí na mňa.

„Čo sa ti stalo ?“ opýta sa ma a v jeho hlase počuť takmer ustarostený tón.