II. kapitola - 2.časť

II. kapitola

2. časť

                „Čo sa deje ? Chceš povedať, že ťa nepriťahujem ?“ opýta sa ma a dokonca sa tvári sklamane.

                „Na tebe ma nemá čo priťahovať, ty skazené decko,“ zavrčím a ruky zatnem do pästí.

                „Ale no tak...“ povie a keď sa mi rukou dotkne kľúčnej kosti, napne ma. Neznesiem jeho žiadostivý pohľad. Znova ho odtisnem a zo zeme schmatnem tričko. Bleskurýchlo sa oblečiem a za opasok si zastrčím nôž. Už sa bojím chodiť neozbrojená.

                „Vravím ti VYPADNI odo mňa !“ poviem už hlasnejšie.

                Drew ma chytí okolo pása. Je to jemné gesto, no keď sa snažím vyslobodiť, drží ma pevne ako oceľové čeľuste.

                „Ak sa ma ešte raz dotkneš, rozkopem ťa,“ zavrčím.

                „Mačička sa nám rozhnevala,“ uškrnie sa a ruku posúva vyššie, než by mi bolo príjemné.

                „Prestaň !“ zvriesknem, keď mi začne vyťahovať tričko.. Mykám sa, kopem, hryziem, no nič nepomáha a ja začínam byť zúfalá, keď mi jedným pohybom ruky strhne tričko z tela. Od zlosti sa celá trasiem. Rýchlo premýšľam, čo urobiť a kmitám očami po izbe. Hľadám niečo, čo mi môže pomôcť a v hlave sa mi pomaly rodí plán. Keď mi rozopne gombík na rifliach, napne ma. Už to dlhšie nevydržím. Všetku svoju silu využijem na to, aby som sa mu vytrhla. Úspešne. Päsťou mu vrazím do nosa a podkopnem mu nohy. Schmatnem prvé tričko, čo mi príde pod ruku a vybehnem z izby. Neviem, kde utekám, no je mi to srdečne jedno, len nech som čo najďalej od Drewa. Asi by som bola radšej, keby ma chcel zabiť, akoby po mne mal túžiť. Po chvíli zastanem a spleťou chodieb sa dostanem až do tréningovej haly. Ešte tam nie je nikto, preto sa posadím a opriem sa o sklo. Nea chvíľu zatvorím oči. Len na chvíľu...

                Oči otvorím až keď začujem kroky. Onedlho sú tu všetci, ktorí trénujú. Rýchlo sa postavím. Keď uvidím prichádzať Drewa, skameniem. Na nose má zvyšky zaschnutej krvi. Preglgnem, keď sa postaví vedľa mňa.

                O chvíľu uvidím dverami prichádzať Davida. Aspoň na tréningu dá Drew pokoj.

                „Tak, panstvo, dnes si dáme zdvyhačky a beh,“ zavelí.

                Zo stien sa vysunú tyče a každý zaujme miesto pri jednej z nich. Mlčky sa postavím pod hrazdu a hľadím na Davida, ako to predvádza. Svaly na rukách sa mu pri každom zdvyhu napnú a vykreslia mu biceps.

                Keď skončí, všetci začnú robiť to, čo nám ukazoval. Rukami sa zavesím na tyč a vytiahnem sa hore. Ide to pomerne ľahko. No pri piatom zdvyhu ma v ramene pichne taká prudká bolesť, že sa pustím a tvrdo dopadnem na chrbát. Potichu zanadávam. Rameno mi horí.

                „Čo to tam stváraš ?“ skríkne na mňa David.

                Len potichu odvrknem  „nestaraj sa“ a pomaly vstanem. Skúšam to znova a znova, no nezvládnem ani desať. David ku mne podíde.

                „Preboha, čo to tu robíš ? Myslíš si, že si výnimka ? Okamžite sa tam zaves a rob ! Máš miesto rúk špáratká, alebo čo ?!“ kričí na mňa.

                „A s tými špáratkami ti rozbijem gebuľu,“ zavrčím, no David ma zrejme nepočul, čo ma dosť mrzí.

                „Hovorila si niečo ?“ opýta sa ma prevŕtava ma pohľadom.

                „Áno,“ poviem, no nezopakujem to, „podľa mňa nemám až také špáratká,“ bojovne vystrčím bradu a napnem svaly na rukách.

                „Tak makaj a nesťažuj sa, nemehlo !“ znova na mňa zvrieskne a potom odíde.

                Chvíľu sa ešte namáham, no potom nás David zavolá a cez takmer neviditeľné sklené dvere výjdeme von. Kráčame pri fontáne a zastavíme sa až na betónovom chodníku. Má kruhový tvar a môže mať tak päťsto metrov. Zoradíme sa do jednej línie a čakáme na  ďalšie pokyny od Davida.

                „Päť kolečiek. Prví je víťaz, ostatní za trest prerúčkujú ponad rieku,“ povie a prstom ukáže na most, pod ktorým šantí dravá rieka. Z mosta trčia asi metrové prične v pravidelných rozostupoch. Preglgnem.

                Zhlboka sa nadýchnem a pripravím sa. Uvedomujem si, že vzduch sa nehýbe a srdce mi splašene bije.

                Keď David skríkne „štart“, pustím sa do klusu. Držím sa na chvoste. Nie preto, že by som nevládala, ale do šprintu sa pustím až v poslednom kole. Drew má značný náskok a už v druhom kole sa odpútal od našej skupiny. Po treťom kole už nevládzem. Dosť ma to hnevá. Zhlboka vydýchnem a prekročím cieľovú čiaru. Prinútim nohy zrýchliť a urýchlene sa deriem dopredu. Som už piata, no Drew je stále priďaleko. Keď sa dostanem zarovno Drewa, je už začiatok piateho kola. Žmurkne na mňa a zasmeje sa. Jeho smiech je odporný a znie, akoby niekto škrtil mačku. Víťazstvo mu nedarujem !

                Zhlboka sa nadýchnem a nasadím najrýchlejší šprint, aký dokážem. Drew sa derie za mnou a mne sa asfalt doslova topí pod nohami. Na rozdiel od Drew si však držím svoje tempo. Cieľom prefrčím ako prvá s asi desaťsekundovým náskokom pred Drewom. Uškrniem sa a zvalím sa na trávu vedľa dráhy. Nohy mi brnia a som spotená ako myš na zraze mačiek, no hlavné je, že som vyhrala. Vstanem a víťazoslávne zazriem na Drewa. Potom podídem k Davidovi.

                „Tak, kto ti je teraz nemehlo ?“ zašepkám mu do ucha.              

                On však ani brvou nepohne a ja zostanem bez odpovede.